Príbeh značky Blackmud

Hodiny ukazujú 9.

 

Ospalé ráno pri mori. Vo vzduchu cítiť soľ. Vietor robí teplo znesiteľnejším. Škriekajúce čajky a burácanie vĺn o skaly. Zvuk, ktorý sa zapisuje silnejšie ako ranná káva.

 

Prichádzame po prašnej ceste. Pod nohami škrípe piesok a kamienky. Suchá morská tráva a vietor vytvárajú dokonalý podmaz k rituálu, ktorý sa chystáme urobiť. Ja. My. Oni všetci, čo prešli popri bufetoch bez hlasnej hudby. Popri turniketoch, do ktorých vhodíte mincu, aby ste prešli dnu. Dozor nad tým všetkým vykoná starší pán, ktorý má už vek na to, aby mohol v kľude odpočívať niekde v tôni stromov. Pred nami idú česi. Usmerní ich v bulharštine. Oni hovoria česky. Každý si však rozumie. Úsmev, keď sa stretnú oči a ide sa ďalej. 

 

...po drevenom mostíku. 

 

Na mieste, kde zastal čas, aby príroda ukázala svoju silu.

 

Natieram sa teplým morským bahnom. Sadám si na drevené mólo. Pod nohami morský lúh v plnej koncentrácii. Sýta oranžová farba. Neuveriteľné, že je bez farbív a čisto prírodná. Obzerám sa okolo. V diaľke vidím ľudí ležiacich na vode. Neponoria sa. Nemôžu. Morská soľ ich nadnáša. Dokonalý relax. Slnko príjemne hreje a bahno zaschýna. Nikde nepočuť hluk. Aj skupinky ľudí v tichosti relaxujú. Aj tí najhlučnejší sa ponorili do ticha. A do lúhu. A do svojho vnútra.

 

Prítomný okamih . Toľko hľadaný.

 

Bahno vytvorilo škrupinu a vybledlo. Po drevených schodoch schádzam do morského lúhu. Ležím na chrbte a rukami si umývam nánosy bahna. Opatrne. Bez náhlenia.

 

Odchádzam zabalená v osuške a smerujem k moru. Vložím sa do vĺn a spláchnem zo seba zvyšky bahna, soli a možno aj starostí...

 

Takto vznikol Blackmud. Presne pred piatimi rokmi na dovolenke. A takto vyzerali moje rána, keď hodiny ukazovali 9.